VOJTECH BAUER

  • Základné informácie
    Člen siene slávy od 16.3.2019
    Dátum narodenia 5.11.1925
    Prezývka Béla
    Miesto narodenia Pezinok
    Číslo dresu 11
    Hráčska kariéra Cajla, PŠC Pezinok (1942 – 1947), Vojenská Sokolská Jednota (1947 – 1949), Odeva Trenčín (1949 – 1959), Slovan Pezinok (1959 - 1960)
    Trénerská kariéra žiadna
    Najväčšie úspechy 3.krát víťaz D-súťaže (2.liga), víťaz dorasteneckej 1.triedy

Futbalový príbeh Vojtecha Bauera

  • Spoločne s kamarátom Stanom Čechovičom sme vo veľmi mladom veku začali hrať futbal na Cajle. Oproti cajlanskému cintorínu bolo na pažiti ihrisko, ktoré nebolo ohradené a často sa nám prihodili úsmevné momenty. Veľakrát boli ráno na ihrisku kravy, takže keď sa išlo poobede hrať, tak futbalisti museli najprv urobiť poriadok, aby tam potom mohli trénovať. Potom nás obidvoch vo veku 17 rokov (rok 1942) zobrali do Pezinka. Bol som v klube až do roku 1947, keď som narukoval na dva roky z Pezinka do Bratislavy. Po vojne som sa vrátil, ale hneď som odišiel do Odevy Trenčín. Tam sa nám v roku 1950 podarilo vyhrať tzv. D-súťaž (2.najvyššia súťaž) a v Trenčíne som hral až do roku 1959, čiže takmer desať rokov. Odtiaľ som odišiel znova do Pezinka, kde som prišiel vo veku 33 rokov a kariéra sa mi blížila ku koncu. Ešte som potiahol 1-2 sezóny a potom som skončil s futbalom. V tom čase bol trénerom Božin Laskov, a ten dával priestor mladším hráčom, lenže ja som bol stále výborne kondične pripravený. Mal som veľkú výhodu, že som bol veľmi rýchly a bol som ľavák, ale fyzicky som bol slabší a hlavne najnižší. Tá rýchlosť však bola skvelá nech bol akýkoľvek obranca proti mne. S Božinom Laskovom som sa poznal z Trenčína, kde som s ním hral a v Pezinku bol mojim trénerom, ale i spoluhráčom, keďže bol hrajúcim trénerom. Tým, že dával priestor mladším hráčom, tak ma postupne odstavoval. V tom čase som často reprezentoval bratislavský kraj a mal som blízko aj k juniorom Československa. Bol som na sústredení týchto juniorov a mali sme ísť hrať zápas do Švédska, ale vplyvom politickej situácie nám toto stretnutie zrušili, a tak som žiaden oficiálny zápas v drese Československa nakoniec neodohral. Na čo taktiež nezabudnem sú dva momenty. Hrali sme majstrovský zápas v Čadci a tréner Laskov ma nepostavil. Namiesto mňa hral Barták, ale vtedy som bol v plnej kondícii a cítil som, že som mal byť v základnej zostave. Prehrávali sme 3:0, sedel som na lavičke a 10 minút pred koncom ma poslal na ihrisko. Behom tých 10 minút som stihol dať dva góly, ale aj tak prehrali 3:2. Našťastie pre domácich sa skončil zápas, lebo vtedy sme mali veľkú prevahu a keby sa ešte chvíľu pokračovalo, tak som presvedčený, že ten duel otočíme. Druhý moment sa udial v Pezinku, keď som nebol na lavičke, ale bol som dokonca na tribúne. Približne 5-10 minút pred koncom sme prehrávali 0:1, tréner Laskov si na mňa zmyslel a chalani došli za mnou na tribúnu, aby som nastúpil. Najprv som hovoril, že za ten čas sa ani nestihnem obliecť, ale nakoniec som išiel. V posledných minútach som dostal loptu do úniku pred šestnástkou, brankár vybehol proti mne, tak som ho prehodil a bolo 1:1. To boli také dva momenty, na ktoré človek do konca života nezabudne.

O Vojtechovi Bauerovi povedali

  • František Slezák (bývalý predseda klubu): "Béla sa vrátil do Pezinka ako 34-ročný vo vrchole kariéry. Pre neho to bol výborný čas, ale všetci si mysleli, že už futbalovo „dožíva“. On bol však stále platným hráčom, lenže tréner Božin Laskov ho už využíval prevažne ako náhradníka, pretože Béla bol skvelý žolík. Prišiel na ihrisko a dal gól. V každom zápase strelil gól, v každej sezóne bol ťahúňom mužstva a v jednej sezóne vždy zaznamenal minimálne 20 gólov. Bol to gólový hráč, ktorý s radosťou hral za Pezinok."