Rozhovor s Jurajom Berzedim, bývalým hráčom, kapitánom a športovým redaktorom
Prinášame Vám rozhovor s odchovancom klubu, hráčom, kapitánom v mužskom tíme a momentálne športovým redaktorom a spisovateľom Jurajom Berzedim. V rozhovore sa dozviete ako vnímal život na štadióne, ako vnímal svojich rodičov ich prácu na štadióne, ale aj to ako začal hrávať futbal medzi staršími chlapcami. Prečítajte si aj o tom ako vznikla jeho úspešná kniha (Divoké devädesiatky) s Vladimírom Kinderom a ďalšími hráčmi. Knihu naozaj zhltnete za 4-5hodín. Príjemné čítanie.
1. Prosím predstavte sa nám a našim fanúšikom. Koľko máte rokov, čo Vás spája s našim klubom? Kedy ste začali hrávať futbal a kto Vás k nemu priviedol? Kedy ste skončili svoju kariéru futbalistu?
Pochádzam z Pezinka a mám 39 rokov. Býval som asi 500m od štadióna. Narodil som sa do futbalovej rodiny. Môj otec bol trénerom, tajomníkom, hospodárom a chvíľu aj prezidentom klubu a mamina bola hospodárka. Už od malička som vyrastal na futbalovom štadióne v Pezinku. Nechodil som do jaslí, ako iné deti v tej dobe. Chodil som s maminou každý deň na štadión. Mal som 2-3 roky a už som sa naháňal za loptou. Futbal mi bol predurčený. Mám dvoch starších súrodencov: brata Ivana a sestru Beatu. Brat hrával tiež futbal v Pezinku. Keď som chodil na ZŠ, všetci mi hovorili, že Berzediovci vlastnia štadión, pretože rodičia mali kľúče od štadióna. Futbalový štadión bol pre mňa druhým domovom a aj pre mojich rodičov. V Pezinku som od šiestich rokov začal aj trénovať. V tej dobe som bol najmladším hráčom v Pezinku, ktorý mal registračku (vtedy to mali len 10-roční chlapci). Trénoval som s 12-ročnými chlapcami. Keď som mal už osem, tak som si zahral aj nejaké zápasy. Do pätnástich som bol v PŠC Pezinok. Potom som na štyri roky odišiel do SFM Senec – dorastenecká kategória. V devätnástich som sa vrátil späť do Pezinka. Po dvoch rokoch od môjho návratu sme sa prebojovali do II. ligy. Keď som mal 23 rokov, na rok som prerušil kariéru. Študoval som na vysokej škole a popritom podnikal. Futbal mi však chýbal, tak som sa vrátil a ďalšie štyri roky som pôsobil vo Svätom Jure. Ťahalo ma to však domov. PŠC Pezinok hral štvrtú ligu a vtedajší tréner Daniel Federl ma presvedčil, aby som sa vrátil. Spolu so mnou prišli ďalší štyria Pezinčania a ihneď sme postúpili do III. Ligy. Bol som aj kapitánom tímu a bolo to krásne obdobie. Mal som 32 rokov, keď som skončil s futbalom. Už sa to nedalo skĺbiť s mojou prácou športového novinára. Veľa som cestoval po svete na rôzne športové podujatia, oženil som sa a chcel som sa viac venovať veciam, na ktoré som dovtedy nemal toľko času.
2. Spomínali ste, že Vaši rodičia pracovali na štadióne, priblížte nám to obdobie. Za aké kategórie ste hrávali? Mali ste obľúbené číslo na drese? Aké sú vaše najkrajšie spomienky spojené s klubom? Máte nejaké úspechy s klubom?
Nemal som nikdy obľúbené číslo. Veľa hráčov sa upne na jedno číslo, ale ja nie. Na futbalový štadión mám krásne spomienky. Spomínam si, ako som tam pobehoval ako dieťa. Mamina vydávala dresy áčkarom, bola akoby ich druhá mama. Hráči ju zbožňovali. Tí, ktorí boli zranení ostali v klubovni a hral som s nimi šnapsera. Mal som asi sedem rokov. Cez futbal v Pezinku som spoznal neskutočne veľmi veľa ľudí. Mal som rád, keď sme hrávali doma, ocino bol aj hospodár, pripravoval trávnik a kosil. Pred zápasom som mal taký rituál. Šiel som na ihrisko, celé som si ho prešiel a tým, že ho pripravoval ocino som vždy nadobudol pocit, že je to môj domov a dnes určite vyhráme. Doteraz mám z toho pocitu zimomriavky. Ten nádych pokosenej trávy z ihriska, k tomu hrali pesničky z reprákov.
Ocino pochádza zo Svätého Jura, kde hrával futbal, ale po svadbe sa presťahovali do Pezinka. Najskôr trénoval žiakov, neskôr dorast. Dokonca bol prvým trénerom, ktorý postúpil s dorastencami do II. ligy (teraz je Boris Hujbert druhý). Ocino pracoval na štadióne roky, zažil asi 10 prezidentov. On bol vždy ich pravou rukou, riešil často športovú i ekonomickú stránku. Urobil si výborné meno, mal veľa kamarátov aj v ostatných kluboch. Poznali ho funkcionári i rozhodcovia, ktorí sa do Pezinka vždy tešili.
Keď som mal dvadsať a rodičia išli na dovolenku na týždeň či dva, ja som ich zastupoval. Staral som sa o ihrisko: polieval som, pral som, upratoval veci, otváral ihrisko na tréningy, zatváral ihrisko po ich skončení. Ihrisko som nekosil, ale pamätám si ako dieťa, keď otec kosil, tak som mu pomáhal vyberať trávu z kosačky. Ďalej sme spolu naťahovali špagáty a učil som sa lajnovať. Valcovali sme spolu na traktore. Keď sme polievali, pomáhal som mu nosiť hadice.
3. Kde pracujete? Ako sa vám páči Vaša práca? Ako ste sa k práci dostali?
Študoval som na Univerzite Komenského, na filozofickej fakulte, odbor estetika, niečo čo je vzdialené od futbalu. Venoval som sa literatúre, umeniu, hudbe či architektúre.
Počas štúdií sme chodievali do divadla, počúvali sme vážnu hudbu. Išli sme na týždeň do Ríma či do Prahy, kde sme spoznávali pamiatky. Písali sme veľa seminárnych prác, mali sme rôzne prednášky, bolo to super. Dokončil som ju s červeným diplomom. Vybral som si ju preto, aby som popri nej mohol hrať futbal na poloprofesionálnej úrovni. Cítil som, že to nebude na najvyšší level, ale vedel som, že futbal milujem a chcem ho hrávať. Napokon sa mi darilo hrať popri škole či práci takmer celú kariéru III. ligu. Po škole som začal pracovať v regionálnych novinách MY Senec-Pezinok, kde som bol inzertným a marketingovým manažérom i športovým redaktorom. Po štyroch rokoch som odišiel do denníka Pravda na rok a pol. A v roku 2016 som sa vrátil do vydavateľstva Petit Press, v ktorom pôsobím až doteraz. Keď som bol športový novinár v denníku SME, cestoval som dosť po svete. Bol som na olympijských hrách v Pjongčangu 2018, na EURO 2016 a 2020, na troch hokejových šampionátoch a desiatkach Svetových pohároch v alpskom lyžovaní. Boli to krásne časy, ale aj náročné, lebo som býval často mimo domova. Keď sa mi v roku 2022 narodil syn, tak som spomalil. Tri roky som mal vo vydavateľstve na starosti knižné oddelenie. Niektoré knižky som napísal, iné som zastrešoval ako editor a vydavateľ.
Po troch rokoch som sa opäť vrátil aj k novinárčine a rôznym športovým projektom, najmä pre deti. Moju prácu beriem skôr ako poslanie. Nesplnil som si najväčšie sny ako futbalista, plním si ich ako novinár. Je skvelé sa stretávať a robiť rozhovory so športovcami. Bolo úžasné byť pri historických momentoch slovenského športu, keď Peťa Vlhová získala zlatú medailu na MS v Are alebo Nasťa Kuzminová zlatú medailu na olympiáde v Pjongčangu.
Takéto niečo sa nepodarí každému a bral som to ako privilégium, že tam môžem byť osobne. Je to pre mňa vysnívaná práca, ktorá je veľmi zaujímavá. Nie je však jednoduchá. Treba stále písať, vymýšľať témy, byť kreatívny a vytvárať články alebo projekty. A potom aj písať knihy, čo je asi stokrát zložitejšie ako napísať článok. Opäť som však rád, že vytváram nejaké hodnoty, či už autobiografiami Petry Vlhovej, Vlada Goffu alebo knižky Nerev, ktorá je návodom ako majú športovať deti, hobíci i profíci. Špeciálne miesto majú u mňa detské knižky o Petre Vlhovej, Marekovi Hamšíkovi a Petrovi Saganovi.
4. Naposledy ste napísali knihu Divoké deväťdesiatky spolu so svojim kolegom. Ako ste prišli k myšlienke niečo také napísať?
Tá kniha by nikdy nevznikla keby som nehrával v Pezinku, pretože hlavní hrdinovia sú traja bývali futbalisti, ale úplne najdôležitejší bol Vlado Kinder. Je Pezinčan, na sklonku jeho kariéry sme spolu v Pezinku hrali. Neskôr bol trikrát mojím trénerom. A keď sme boli či už hráči alebo tréneri, boli sme kamaráti. Po zápasoch sme si niekedy dali cigánsku a pivko. Pri tom rozprával príbehy zo svojej kariéry, či už v Slovane, Middlesbrough a všetci sme počúvali, aké je to skvelé. A už vtedy som mal tú myšlienku (ešte som vtedy ani nebol novinár, bol som na vysokej škole) a hovoril som si: „Tak toto je skvelé. A z tohto by mohla byť niekedy aj kniha.“ A o 18 rokov neskôr sa to stalo skutočnosťou. S kolegom a kamarátom Paľom Spálom sme videli, že je tu diera na trhu. Slovan, náš najúspešnejší futbalový klub nemá knihu o týchto 90-tych rokoch. Kedy získal federálny titul, kedy Slovanu fandilo celé Slovensko. A chceli sme, aby chalani rozpovedali príbehy z 90-tych rokov. Kinďovi som zavolal, že mám takú myšlienku a chcem o tom napísať knihu. Súhlasil a potom som oslovili Miloša Gloneka a Jara Timka. Všetci hrávali spolu v Slovane i v reprezentácii. A spolu hrávajú doteraz za internacionálov.
Vlado Kinder bol prvý Slovák, ktorý hral v anglickej Premier League. Miloš Glonek bol prvý Slovák po páde totality, ktorý hral v talianskej Sérii A. Jaro Timko bol asi jediným hráčom, ktorého milovali aj v Slovane i v Trnave. Bol to rebel, ktorý mal celú kariéru nie príliš najlepšiu životosprávu. Bol veľký zabávač a jeho príbehy sú úžasné. Všetkých príbehy sú výnimočné, keď nám ich rozprávali, mal som na tele zimomriavky. Odhalili mnohé veci, ktoré ľudia nevedeli. O prestupoch, manažéroch, o divokej dobe, zákulisí v Slovane či v zahraničných kluboch. Za pár mesiacov je to najčítanejšia športová knižka na Slovensku a od ľudí dostávame pozitívnu spätnú väzbu.
5. Spomenul si, že Vladimír Kinder bol tvoj spoluhráč, neskôr aj tréner. Znie to až neuveriteľne. Vieš nám priblížiť ako si ho videl ako trénera či spoluhráča?
Vlado sa vrátil do Pezinka na sklonku svojej kariéry, ja som mal vtedy asi dvadsať. On hrával ľavého obrancu, ja pravého. Občas sa stalo, že zdvihol hlavu a už som vedel, že musím len utekať. Dokázal mi poslať aj 50-metrovú diagonálu na druhú stranu. Stále mal perfektnú kopaciu techniku. Aj keď bol neskôr mojím trénerom, nezabudnem, že sme mali cvičenie, pri ktorom nám centroval z jednej či druhej strany. Z desiatich centrov poslal všetky presne na volej alebo na hlavičku. Bola s ním navyše aj vždy zábava. Nezabudnem na jeden z mojich posledných zápasov, hrali sme na Slovane s juniorkou. V tabuľke boli prví, my poslední. Vlado mal pred zápasom dobrú náladu a povedal, že ideme vyhrať. Za Slovan nastúpilo asi päť áčkarov, jedným z nich bol aj František Kubík, ktorý bol vtedy najrýchlejším hráčom v prvej lige. Hral som stredného obrancu a zopárkrát som s ním mal aj nejaký šprintérsky súboj. Neviem, ako je to možné, ale nedal nám gól. Dva nám vtedy strelil Dávid Hrnčár, ale my sme dali tri a vyhrali sme. Po tomto zápase si kamaráti robili žarty, že som ubránil najrýchlejšieho hráča v lige. Onedlho som skončil kariéru, odišiel som teda na vrchole 😊.
Ďakujeme Ti za Tvoju prácu, ktorú robíš, že sa zasluhuješ v rozvoji či už klubu alebo informovanosti športovej verejnosti v Pezinku a na celom Slovensku. Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor, prajeme nech sa Ti darí Juraj v práci, ale hlavne v osobnom živote.
Určite Vám odporúčame prečítať si knihu Divoké devädesiatky ako aj ďalšie knihy, ktorých je Juraj autorom, napríklad knižky pre deti o úspešných športovcoch (Petra Vlhová – Šibalka na lyžiach, Peter Sagan – Frajer na bicykli, Marek Hamšík – Čarostrelec s kohútom) alebo aj knihy ako NEREV-pohybom ku zdraviu, Kontroverzný tréner.
Foto: archív Juraj Berzedi
Partneri klubu
Odporúčame
