NOVÝ ČLEN SIENE SLÁVY: SAMUEL ŠIMONOVIČ – KEĎ JE FUTBAL FENOMÉNOM CELÉHO ŽIVOTA!
NOVÝ ČLEN SIENE SLÁVY: SAMUEL ŠIMONOVIČ – KEĎ JE FUTBAL FENOMÉNOM CELÉHO ŽIVOTA!
Profil novej pezinskej futbalovej legendy
| Člen siene slávy od: | 6.6.2026 |
| Dátum narodenia/miesto: | 05.10.1949 |
| Prezývka: | Samko |
| Hráčska kariéra: | Pezinok, Slávia Žilina |
| Číslo dresu: | 11 |
| Trénerská kariéra: | žiaci a dorast v Pezinku |
| Stopa PŠC Pezinok: | Hráč, tréner, člen výboru, prezident pri st.pánoch, hráč “bagisti“ |
| Najväčší úspech: | „keď si ma tréner vybral ako 11-teho hráča do základnej zostavy“ v auguste 1967 |
DO SIENE SLÁVY VSTUPUJE PEZINSKÝ „RÝCHLIK“ S FUTBALOVÝM SRDCOM
,,Narodil som sa v Pezinku v roku 1949. Bývali sme blízko futbalového ihriska, na ulici Obrancov mieru. Tu som videl prvý krát majstrovské zápasy /ešte staré škvarové ihrisko/. Futbal sa pre mňa stal fenoménom života. Do základnej školy som chodil na Komenského ulici, ktorá susedila s týmto ihriskom. Keď nepršalo, učitelia telocviku nás vodili na ihrisko cvičiť, behať a nakoniec sme si mohli zahrať futbal. Ako štvrták som si ušetril 60Kčs a v „Lube“ (obchod s hračkami) som si kúpil koženú trojpásovú loptu, ktorá sa po nafúkaní gumennej duše zašnurovala (zafízovala) koženou šnúrkou. Tento deň rozhodol….
Každú voľnú chvíľu som kopal loptu o stenu nášho domu na dvore, čo sa však nepáčilo rodičom. Dostal som rozkaz kopať zem v záhrade a my sme mali dohodnutý zápas 6A – 6C. Zobral som vidly a išiel do záhrady. Nové parcely domov boli oplotené pomerne slabo a tak som preskočil 2-3 ploty a bol som na ihrisku. Po zápase späť cez ploty do záhrady a skopať to, čo mi bolo nakázané. Veľmi rád som hrával so staršími chlapcami a potom sa mi ľahko hralo s rovesníkmi.
Počas strednej školy v Trnave som ako tretiak hral za dorast v Pezinku. Prvý môj tréner bol bývalý výborný brankár Ing. Slavomír Pecník. Bolo to v roku 1967-1968. Prvé číslo na drese bolo 11. Ročník 1968-1969 som hral pod trénerom pánom Karolom Ševčíkom za dospelých. Začal som s A mužstva ale hrozilo mi, že budem často náhradníkom, tak som poprosil pána Ševčíka, či ma nezoberie do mužstva B, tréner Áčka ma pustil a potom som hrával celé zápasy, bol to môj maturitný rok.
Ročníky 1969-70-75 som študoval na Vysokej škole dopravnej v Žiline, kde som hral za Sláviu Žilina. Po vojenčine v roku 1976 som sa vrátil do Pezinka, kde som opäť hral za B mužstvo do roku 1982. Čo som mal dar do Pána Boha, tak to bola rýchlosť. Keď som hrával v Pezinku, nik ma nepredbehol. (úsmev) Posledné 2 roky som bol kapitánom mužstva. Za dorast som hrával ľavé krídlo a posledné 2 roky ma tréner poveril hrať ľavú obranu. Vtedy som si začal uvedomovať, že sa blíži koniec môjho súťažného futbalu. Ako žiak som bol ortodoxný pravák, ale neskôr bolo treba hrať na ľavom krídle. Spomínam na veľa hodín, čo som sám driloval ľavú nohu štopovaním a centrami. Potom to už bola pasia, keď si nevyberáš na ktorú, alebo ktorou nohou zacentruješ. Moje nohy boli pravá technička a ľavá strelka. V ľavej nohe som mal väčšiu silu a tu som dal viacej gólou ako pravou. Súťažne som skončil s futbalom ako 33-ročný. Moje futbalové vzory v Pezinku boli Karol Ševčík, Alfréd Hubrich, Ferko Sohán (rychlík), Béla Bauer.
V roku 1982 som začal trénovať žiakov (vtedy nebola kategória prípravka) v Pezinku. Mal som ich niekedy aj 30. Na také množstvo chlapcov, sme mali len 2 lopty, čo nám niekedy robilo problém na tréningu. Chlapcov bolo, lopty neboli. Teraz je to žiaľ opačne. Keď sa nám niekedy stalo, že sme s chlapcami zápas prehrali, tak som ich povzbudzoval: Chlapci, keď vyrastiete, bude to lepšie. Dorast som trénoval do roku 1985. A potom sme sa začali stretávať ako starí páni Pezinka. Boli sme spoločne v Maďarskom Kapošvári, v Nemecku – Lipsku.
V roku 1993 som sa stal členom výboru futbalového oddielu. Mal som nastarosti zabezpečiť prácu pre pridruženú výrobu, čo bola na ihrisku. Bola tam tlačiareň, kde sa vyrábali futbalové kartičky, vlajočky, igelitové tašky pre firmy. Z ich činnosti sa získavali peniaze pre klub. Vďaka futbalu som sa stal technickým námestníkom Pezinských Vinárskych závodov. Mal som možnosti a slovo.“
ODKAZ PRE FANÚŠIKOV OD SAMUELA ŠIMONOVIČA:
„A čo by som chcel odkázať dnešnej mládeži, trénerom a fanúšikom? Šport by mal byť niečím, čo vychádza z vnútra. Nešportujem iba preto, aby som sa pred druhými ukázal. Chcem športovať, lebo v športe chcem niečo dokázať. Nemusí mi to otec povedať – choď na futbal. Ja chcem ísť hrať futbal. Prvá vec, musím chcieť (vnútorná potreba) a druhou vecou v kolektívnych športoch je vytváranie priateľstiev. Kto má a váži si priateľov, tak ten žije. A kto pozitívne hľadá, vždy nájde. Celý život treba brať športovo. Znamená to, že v živote si musím uznať aj prehru, čo je veľká devíza. Ctiť si svojho súpera i vtedy, keď bol niekedy lepší ako ja. Podať mu ruku a život ide ďalej. Nebudem sa hnevať na to, že ma porazil. Bohužiaľ, bol lepší. Nabudúce sa budem snažiť ho poraziť. Ale nikdy mu to nemať za zlé. Na ihrisku je to pekné, ak hrám proti kamarátovi: Ak vyhrám ja, teším sa z víťazstva, ale ak vyhrá on, môžem sa tešiť z toho, že môj kamarát vyhral. “
Bagisti a ich nedeľná pravidelná hra
Partneri klubu
Odporúčame
