Alexander Lukovics: Zranenie ho od futbalu neodlúčilo. Novú záľubu našiel v trénovaní mládeže a kondičnom trénerstve

"B"-tím, Klubové novinky, Odporúčame
10. September 2022

Futbalový klub netvoria len hráči, ale samozrejme aj tréneri, vďaka ktorým sa futbalisti môžu fyzicky aj psychicky zlepšovať. Prečítajte si rozhovor s trénerom Alexom Lukovicsom, v ktorom sa dozviete o jeho príchode do Pezinka, pohľade nielen na trénovanie mládeže, ale aj seniorského B-tímu.

Do Pezinka ste prišili v roku 2018. Čo ste dovtedy vedeli o klube a ako sa rodilo vaše hosťovanie?

Klub som registroval už pred mojim príchodom, keď som hrával proti Pezinku ako súper z Rusoviec či Petržalky. Moje hosťovanie sa nerodilo ľahko. Krátko pred ním, ešte ako hráč kategórie U19, som utrpel zranenie kolena, ktoré mi na dlhšiu dobu neumožnilo hrať futbal. Bolo to zrovna v čase, kedy sa zo staršieho dorastu prechádza do mužského futbalu a všetci vieme, že tento presun nie je ľahký. V tej dobe pred sezónou, kedy Petržalka mala ambície postupu, sme sa s vedením zhodli, že pôjdem na sezónu hosťovať do iného klubu. Počas rekonvalescencie som sa individuálne pripravoval s kondičným trénerom. Časom sa môj zdravotný stav začal zlepšovať a ja už som sa plnohodnotne chcel znovu vrátiť na trávnik. Vtedy za mnou prišiel Jakub Hronec s ponukou hrať v Pezinku. Práve on ma zobral ma na prvý tréning a odvtedy tu pôsobím.

V minulosti ste hrávali v Rusovciach, FC Petržalka a FK Inter Bratislava. Kde ste si najviac užívali futbal?

Moje futbalové začiatky boli práve v Rusovciach, odkiaľ aj pochádzam. Veľmi rád spomínam na tieto futbalové časy. V kategóriách sme boli vekovo rôzne pomiešaní. Moji mládežnícki spoluhráči boli častokrát odo mňa starší aj o 3 roky. Pamätám si hlavne poslednú sezónu, kedy som hrával za starších žiakov, no vekovo som patril o pár kategórií nižšie. Bolo to pre mňa síce náročné, ale hrať so staršími spoluhráčmi mi dalo potrebné skúsenosti. Neskôr som kvôli nedostatku mládežníckych družstiev prestúpil do Petržalky. V kolektíve sme si rozumeli, mali sme možnosť trénovať s výbornými trénermi a hrať po boku skvelých futbalistov, od ktorých sa bolo vždy čo učiť. V Petržalke sme boli jedna veľká futbalová rodina a na tieto chvíle jednoznačne najradšej spomínam.

Čo vás presvedčilo naďalej pôsobiť v pezinskom klube, aj napriek tomu, že kvôli zraneniu momentálne nemôžete hrať futbal?

V prvom rade láska k futbalu. Taktiež fakt, že študujem na Fakulte telesnej výchovy a športu odbor kondičné trénerstvo a učiteľstvo telesnej výchovy. V neposlednom rade ľudia, ktorí sa s entuziazmom venujú futbalu v Pezinku. Našiel som si tu veľa priateľov, s ktorými si po kamarátskej i kolegiálnej stránke rozumieme.

Aktuálne trénujete tím mladších žiakov U12. Ako sa vám s družstvom pracuje a aké vaše vízie s tímom v aktuálnej sezóne?

Chlapcov trénujem od kategórie U9. Musím sa priznať, že mi prirástli k srdcu. Vidím v nich veľký potenciál. Celkovo si myslím, že pezinská mládež napreduje a verím, že to takto bude pokračovať aj naďalej. S U12 sa mi pracuje veľmi dobre, chlapci sú snaživí a vidieť, že ich futbal baví. Mojou trénerskou víziou je, aby chlapci naberali zápasovú prax. Musím povedať, že od doby čo ich trénujem, vidím neskutočný posun vpred. S tímom sa mi dobre spolupracuje aj vďaka spolupráci rodičov, ktorí chlapcov vozia na tréningy a zápasy, chodia ich povzbudzovať a hlavne vnímajú futbal nielen ako krúžok, ale ako šport, ktorý deti formuje nielen po fyzickej stránke, ale aj psychickej. Nestačí, aby chlapci boli výborní futbalisti, ale hlavne aby boli féroví a slušní ľudia.

Nielenže ste trénerom mládežníckeho tímu, ale od vzniku seniorského B-tímu pôsobíte po boku trénera Ernesta Mészárosa. Ako sa vám s ním spolupracuje pri vedení mužstva a čo je náplňou vašej práce v tomto tíme?

S Ernestom sa poznáme už dlhšie. Ešte za čias hrávania v petržalskom doraste. Častokrát som nastupoval proti jeho dorastencom z Pezinka. Aj on mi pomáhal vybavovať hosťovanie. Vnímam ho ako skvelého človeka, ktorý je zanietený pre pezinský futbal a pezinskú mládež. Práve od neho mi prišla ponuka na funkciu trénera terajšieho tímu U12. Postupom času som sa aj ja viac etabloval v klube a chcel som sa začať viac venovať svojmu študijnému odboru – kondičnému trénerstvu. Ernest mi vyhovel a zhodli sme sa, že pre klub je to niečo nové, a tak sme našli možnostiko to postupne zapracovať do tréningového procesu. Najskôr som začínal s dorastencami. Keďže kondícia je pri futbale nevyhnutná, tak sme sa postupom času sa začali rozprávať o projekte seniorského B tímu. Dbáme práve na kondičnú stránku družstva, lepšiu regeneráciu a menej zranení. Spolupracuje sa nám dobre, vidíme pozitívny prínos a môžem povedať, že to bol dobrý nápad.

Plánujete sa niekedy opäť vrátiť k futbalu?

Aby som sa mohol opäť vrátiť na trávnik, musel by byť môj zdravotný stav lepší. Avšak túto možnosť nehádžem za hlavu. Verím, že si ešte niekedy kopnem do lopty. No aj keby nie, rozhodne ostanem pri futbale ako tréner.

Aké sú vaše plány v klube do budúcna?

Želám si, aby klub napredoval. Moje vízie boli vždy veľké a zatiaľ sa stretli s pochopením vedenia. Verím, že to takto bude pokračovať aj naďalej. Rád venujem moje skúsenosti a vedomosti z futbalu deťom. Verím a dúfam, že sa našou mládežou prebojujeme do vyšších líg. Taktiež nestrácam nádej o postupe B-tímu. Na všetko treba čas a tréning. Verím, že tvrdou prácou to docielime.