Boris Hujbert: Pezinský štadión je pre mňa druhým domovom

"B"-tím, Klubové novinky, Odporúčame
15. June 2022

Len nedávno sa so svojou hráčskou kariérou rozlúčil dlhoročný pezinský hráč a tréner Boris Hujbert. Dnes vám prinášame rozhovor s Borisom o jeho pocitoch po ukončení bohatej kariéry, ktorú výrazným spôsobom spojil s našim klubom PŠC Pezinok.

V zápase proti Modre ste sa rozlúčili s futbalovou kariérou. Čo Vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Prišiel čas, kedy som si povedal, že už futbalom neurobím dieru do sveta a treba si nájsť iné koníčky. Ale nie žartujem, bolo to z rôznych zdravotných a osobných dôvodov, ale aj nedostatkom času. Niečo muselo ísť bokom a bol to práve futbal v pozícii aktívneho hráča.

Máte za sebou dlhú a úspešnú kariéru. Keď sa za ňou späť obhliadnete späť, čo považujete za svoj najväčší úspech?

Nakoľko som mal šťastie a hrával som v tých lepších kluboch, ktoré mali vždy najvyššie ambície, tak úspechov bolo celkom dosť. V doraste sme získali titul s VFA (Venglošova Futbalová Akadémia) v tretej dorasteneckej lige a vyhrali sme aj finále pohára BFZ po výsledku 1:0, kde som dal jediný gól. Následne v mužskej kategórií som tuším dvakrát vyhrali tretiu ligu, jedenkrát štvrtú ligu a jedenkrát šiestu ligu. Na amatérskej úrovni mi do postupky chýbal už len titul v piatej lige. Pred touto sezónou som veril, že sa nám ho podarí získať s naším béčkom. Koniec kariéry by bol o niečo krajší, ale spomínať naň budem len v tom najlepšom. Dokonca sa mi podarilo vyhrať jedenkrát súťaž aj v Rakúsku. Takže ťažko vybrať najväčší úspech, pretože každý jeden bol špecifický.

V sezóne 2017/18 sa Pezinčania stretli s B-tímom Slovana Bratislava, za ktorých nastúpili viacerí členovia A-tímu. Na fotografii naľavo hosťujúci Dávid Hrnčár a napravo domáci Boris Hujbert (2.4.2018)

Na ihrisku Vás tréneri využívali na rôznych pozíciách. Teraz už môžete povedať, na akej pozícii ste sa cítili najlepšie?

Ako hovoríte. Tréneri ma vždy používali, kde bolo treba, takže ani sám neviem určiť moju obľúbenú pozíciu. Ale v mladosti som bol celkom rýchly, tak ma tréneri využívali viac na kraji zálohy, a keď ubúdala rýchlosť a pribúdali skúsenosti, tak som hrával viac zo stredu či ako stredný obranca alebo stredný záložník.

Hrali ste s množstvom spoluhráčov a trénovali Vás viaceré osobnosti. S kým ste si počas kariéry najviac rozumeli?

V každom mužstve, kde som pôsobil sa vždy našiel spoluhráč, s ktorým som si sadol ako po futbalovej, tak aj po ľudskej stránke. Spomenul by som súčasného hráča seniorského B-tímu Janka Husáka, s ktorým sme hrávali spolu v Interi Bratislava, kam som prišiel ako 15-ročný a ostali sme kamarátmi do dnes. Som rád, že som ho pritiahol do Pezinka a v poslednom zápase mu mohol posunúť kapitánsku pásku, aby pokračoval v projekte B-tímu a predal mladým chalanom cenné skúsenosti.

Prejdime späť ku Pezinku, kde ste pôsobili v mládežníckych kategóriách, boli ste aj pri postupe do druhej ligy v sezóne 2006/07, chvíľu aj v roku 2010 a od roku 2017 až do dnes. Na ktoré časy sa Vám spomína najlepšie?

Na všetky. Doma je doma. Nakoľko som tu urobil prvé futbalové kroky a strelil prvé góly, tak pezinský štadión je pre mňa druhým domovom. Najlepšie spomienky mám práve na sezónu, keď sme vyhrali súťaž v sezóne 2006/2007. Bol to prvý titul v mužskej kategórií a v tíme pôsobilo veľa kvalitných hráčov. Zo všetkých spomeniem Vladimíra Kindera a to vraví za všetko. Bolo to výborne namiešané mužstvo mladých a skúsených futbalistov.

Káder tímu PŠC Pezinok – víťaz III. ligy pod hlavičkou Bratislavského futbalového zväzu zo sezóny 2006/07

Kariéru ste ukončili v našom klube, kde ste strávili posledných 5 rokov. Čo Vám bude najviac chýbať?

Tak určite partia chalanov, doberanie, srandičky v kabíne, podpichovačky na tréningu a všetko s tým spojené. Ale nakoľko pôsobím ďalej v klube ako tréner a prestúpil som o kategóriu vyššie k Old Boys, nebude to až také dramatické.

Nie je žiadnym tajomstvom, že popri hráčskej kariére ste rozbehli aj trénerskú. Budú Vaše ďalšie futbalové kroky naberať práve trénerský smer?

Áno, je to jeden z dôvodov, prečo som ukončil aj hráčsku kariéru. Chcem sa naplno venovať trénerstvu a aktuálne si robím aj vyššiu trénerskú licenciu. Bolo časovo náročné skĺbiť obe činnosti. V klube pracujem s kategóriou U17, kde je celkom veľký potenciál a chcem im venovať viac času, aby sa nám v Pezinku o pár rokov podarilo posunúť dorastenecký futbal na vyššiu úroveň, čo bude základ aj pre naše „A“ alebo „B“ mužstvo.

A na záver priestor pre Vás, komu by ste sa chceli za Vašu kariéru poďakovať?

Poďakovanie patrí najmä môjmu ocovi, ktorý ma od malička viedol k futbalu, podporoval ma a obetoval veľa času rozvážaním a sledovaním mojich zápasov. Tak isto každému jednému trénerovi, ktorý ma kedy viedol, lebo z každého som si zobral len to dobre a pomohlo mi to aj do mojej trénerskej kariéry. A v neposlednom rade všetkým spoluhráčom za všetky roky srandy, nadávania na prípravách a za výhry aj prehry, ktoré sme spolu zvládli. Bolo to super. Ďakujem vám. Špeciálne by som chcel poďakovať aj klubu za peknú rozlúčku, a že som ju mohol absolvovať “doma”, kde sa to cele začalo.