Richard Hulák: Futbalovej kariére som podriadil 27 rokov

"A"-tim, Klubové novinky, Odporúčame
23. June 2022

V sobotnom majstrovskom zápase proti Rači sa s hráčskou kariérou rozlúčila dlhoročná opora zadných radov Richard Hulák. Prinášame vám rozhovor s Rišom, v ktorom sa dočítate nielen o dôvodoch konca kariéry, ale aj kam budú smerovať jeho ďalšie kroky a mnoho iného.

V zápase proti Rači sa rozlúčite s futbalovou kariérou. Aký je hlavný dôvod vášho rozhodnutia?

Dva roky dozadu som mal vážnu operáciu kolena a nechcem riskovať rozvinutie ďalších zdravotných problémov. Futbalovej kariére som podriadil 27 rokov a obetoval skoro všetok voľný čas. Skoro všetko hovorím pre to, lebo jedenkrát som sa namiesto futbalovej výzvy rozhodol srdcom, keď som mal 26 rokov a mal som ísť do hrať štvrtú taliansku ligu za AC Belluno. Vtedy som si našiel priateľku, kvôli ktorej som sa odtiaľ vrátil a urobil som asi dobre. Mam krásnu manželku, dve krásne dcéry a chcem sa im naplno venovať.

Neuvažovali ste, že si kariéru ešte o pár rokov predĺžite?

Môj prvotný plán bol hrať do 40 rokov, pretože fyzicky sa cítim dobre, a aj koleno už tak nebolí, ale obava z toho, že by sa to mohlo znovu poškodiť mi plány zmenila.

V kariére ste pôsobili v kluboch ako sú Šenkvice, Inter, Pezinok, Senec, Sereď, Svätý Jur, Jaslovské Bohunice a pár rakúskych klubov. Kde ste si futbal najviac užívali?

Pôsobenie v každom klube malo svoje čaro a všade to bolo pekné. Hral som aj malý futbal a práve s tímom FC Selavy som si futbal najviac užíval. Spoznal som veľa kamarátov, s ktorými sa dnes považujeme za rodinu a som za to veľmi rád. Čo sa týka veľkého futbalu, tak najviac som si futbal užil v Seredi, keď sme postupovali do druhej ligy a potom sme ju aj hrali. Mali sme silné mužstvo, výborného trénera a dokázali sme porážať ligové mužstvá.

Na ihrisku ste zastávali pozíciu stredného obrancu. Boli ste ním od začiatku kariéry? A možno kto bol vašim parťákom, s ktorým ste si v dvojičke najviac rozumeli?

Je to paradox, lebo v mládeži som hrával na ofenzívnych pozíciách a chcel som strieľať góly. Jedného dňa som sa zašíval na dorasteneckom tréningu v Senci, mali sme zranených stopérov, a tak tréner dostal fantastický nápad, že pôjdem hrať stopéra. Zápas mi vyšiel a odvtedy som bol stredným obrancom. Čo sa týka parťáka, tak po príchode do Pezinka sa mi dobre hralo s Tomášom Novotným. Veľa som sa pri ňom naučil, vedel som čo od neho čakať, bol skúsený a vysoký hráč. Ja som mu všetko obehal, on hre dával rozum a v podstate ma naučil stopérskemu remeslu. Veľmi dobre sa mi hralo aj s Maťom Kováčikom, pretože obaja sme boli rýchli, bojovní a rozumeli sme si na stopérskom poste v Pezinku. A dobre sa mi hralo aj v Seredi s Romanom Tarekom. On bol síce pravý obranca, ale tiež sme sa dopĺňali, a takisto to bol môj kumpán.

Richard Hulák vo výskoku so svojim stopérskym parťákom Matejom Kováčikom v domácom zápase proti Slovanu Bratislava (rok 2011)

Prejdime k PŠC Pezinok, s prestávkami ste u nás strávili približne 14 rokov a vyhrali aj pár trofejí. Ktorá je pre Vás osobne najcennejšia?

Keď sme postupovali do druhej ligy za Vlada Eckhardta. Vtedy sme mali dobre vyvážené mužstvo, mladých aj skúsených hráčov a ligu sme doslova preleteli. Druhú polovicu sezóny sme dostali gól až v predposlednom kole. Bolo to naozaj super, túto trofej si cením najviac zo všetkých. Tiež ma potešilo, keď som bol po jednej zo sezón v najlepšej jedenástke sezóny ako najlepší obranca.

Na ktoré časy z pezinského futbalu máte najkrajšie spomienky?

Ako som spomínal, najmä na tie v spojitosti s trofejou pri postupe do druhej ligy za éry Vlada Eckhardta. Veľmi dobre bolo aj za Riša Slezáka, kedy mali silný káder a boli sme priebežne druhí. Fungovali sme ako švajčiarske hodinky a hrali sme aj pohárový zápas so Slovanom, kedy prišlo približne 2 000 ľudí. Mal som zimomriavky! To bolo úžasné. Nemôžem zabudnúť ani na časy za trénera Dana Federlu. Futbal si užívam, aj keď už s iným pohľadom a to ako skúsený hráč. Pozerám sa na to, ako mladí chlapci napredujú a rastú. Veľmi ma to teší a budem rád, keď sa im bude aj naďalej dariť a niekam sa dostanú. Keď si to človek uvedomí, tak ¾ hráčov z mužstva mi môžu byť synovia, tak asi už je čas skončiť.

Uzavriete hráčsku kariéru, ale čo trénerská? Plánujete ostať pri futbale?

Mám to v hlave 50 na 50. Potrebujem si aspoň pol roka oddýchnuť a načerpať nové sily. Keď prídem z roboty a idem na tréningy, tak už to začínalo byť unavujúce. Láka ma posúvať mladých hráčov ďalej, ale keď sa pozriem ako futbal na Slovensku funguje, tak je to dosť ťažké. V Pezinku sú talentovaní hráči a v tom mám lákadlo, že by som im chcel pomôcť. Možno si po mesiaci doma poviem, že sa nudím, ale nateraz si chcem oddýchnuť.

Rišo radí mladšiemu spoluhráčovi Patrikovi Škyrtovi (rok 2021)

Premýšľali ste nad tým, ako budete tráviť víkendy bez futbalu?

Viem úplne presne. Dokončím si nejaké veci okolo domu, na ktoré som nemal čas a konečne začnem chodiť na ryby, pôjdem sa pozrieť do lesa na hríby, budem tráviť čas s deťmi a manželkou a konečne pôjdeme normálne na dovolenku, čo sa doteraz pri mojom programe moc nedalo.

A na záver priestor pre Vás, komu by ste sa chceli za Vašu kariéru poďakovať.

Chcel by som sa poďakovať všetkým trénerom, realizačným tímom, klubom, sponzorom, spoluhráčom a kamarátom, ktorí so mnou hrali. V neposlednom rade by som sa chcel poďakovať svojim rodičom, ktorí ma od malička viedli ku športu a podporovali ma v tom. Chcel by som sa poďakovať mojej manželke, pretože nemali sme toľko času, koľko by sme chceli, aby sme si užívali všetky veci, ale bola so mnou trpezlivá a podporovala ma v dobrých aj zlých časoch. Takisto poďakovanie patrí bratovi Braňovi, ktorý mi bol oporou a samozrejme fanúšikom, ktorí ma hnali dopredu.