Ahoj Róbert, skús sa nám trošku predstaviť. Odkiaľ pochádzaš, koľko máš rokov…
Ahoj, mám 25 rokov a pochádzam z Giraltoviec, čo je také malé mesto na východe Slovenska.
- Kde a kedy si začínal s futbalom? Kto Ťa priviedol k futbalu? Mal si nejaký brankársky vzor?
S futbalom som začal na nejakej úrovni pomerne neskoro, až ako starší žiak, teda U15. Celý môj futbalový život som bol brankár, aj keď boli nejaké pokusy, že som bol asi 3-4 krát v poli ako hráč, no nebol to úplne dobrý nápad, takže som zostával vždy radšej v bráne. Od mojich 14-tich až do 19-tich som chytával za MFK Slovan Giraltovce. Teda do obdobia kým som bol na strednej škole. Po maturite som si dal od futbalu dlhšiu pauzu, pretože som odišiel študovať na vysokú školu do Žiliny.
K futbalu ma dotiahli kamaráti a partia zo sídliska. Už ako dieťa som skôr trávil čas aj vonku so staršími chlapcami, ako s rovesníkmi. Oni často hrali na ulici či na ihrisku futbal a ja som ich sledoval a chcel som hrať s nimi. Keďže som vyrastal v dobe, kedy mobily a počítače neboli takmer vôbec naším zdrojom zábavy, tak som všetok voľný čas trávil vonku s kamarátmi. Tí hrali vtedy futbal za Giraltovce, kde hrali 2. dorasteneckú ligu. Boli to v mojich očiach frajeri a chcel som si to skúsiť tiež.
Fascinovali ma v tej dobe brankári ako Edwin van der Sar, Iker Casillas alebo Gigi Buffon. Boli to úplne hviezdy, neuveriteľní brankári, ktorých som vždy obdivoval a chcel som zažívať ten skvelý pocit pri zneškodnení vyloženej gólovej šance. Tak ma to viac bavilo a napĺňalo chytať strely a zabraňovať gólom.
- To si začal naozaj veľmi neskoro. Prečo až v 14.tich? Predtým si nehral vôbec futbal?
Hral som futbal len na ulici alebo na nejakých školských turnajoch. Keď som mal asi tak 11 rokov tak som šiel chytať za našu školu na jeden školský futbalový turnaj a asi od vtedy mi to chytanie aj nejako ostalo. No, za klub som šiel hrať pomerne neskoro, nakoľko v tej dobe ešte v našom regióne dosť fungovalo tzv. „rodinkárstvo“ a pokiaľ som nebol syn nejakej vplyvnej a známej osoby v našom okolí, tak som nemal šancu sa presadiť. To sa zmenilo až keď prevzal trénerskú pozíciu u žiakov Patrik Partila. Človek ktorý mi dal šancu, dôveru a podpísal sa aj na mojej výchove a pohľadu na svet. Za čo som mu veľmi vďačný, nastavil mi futbalové aj životné hodnoty, disciplínu a tak nejako ma proste futbalovo vychoval.
- Z Giraltoviec, cez Žilinu a si v Pezinku. Povedz nám kto Ťa priviedol opäť k futbalu a v Pezinku po škole?
Keď som si dokončil výšku v Žiline, tak som odišiel za prácou do Bratislavy. Po roku v Bratislave sa sem za mnou presťahoval aj môj mladší brat Dominik, ktorý hrával futbal trochu na vyššej úrovni v Bardejove a je omnoho šikovnejší a talentovanejší. Keďže nechcel s futbalom skončiť a chcel naďalej pokračovať, tak po známostiach sa snažil hľadať nejaký klub, kde by mohol pokračovať ďalej s futbalom a stále sa držať v nejakej kondícii. Mal rôzne ponuky tu v okolí, ale skrz nejakú dopravnú situáciu a polohu kde máme prácu, to nebolo úplne vhodné pre neho.
- Čo si teda s bratom robil preto, aby si mohol opäť hrať resp. chytať? Poznal si niekoho v Pezinku? Čo hovoríš odstupom času na svoje začiatky?
Brat Dominik sa dal do kontaktu s Ernestom Mészárosom, či nechce prísť skúsiť do Pezinka. Kde po nejakej dohode šiel na “skúšky”, absolvoval pár tréningov s A tímom. Tak sme spolu o tom rozprávali a zo srandy som mu povedal, že či náhodou nehľadajú brankára, že možno by som sa k tomu vrátil, že mi to chýba a šiel by som tak raz za čas si vyvetrať hlavu a vypnúť od práce. On sa opýtal Ernesta, že či náhodou nepotrebujú brankára, tomu to prišlo aj vhod, že by sa zišiel možno druhý brankár ku Béčku. No upozorňoval som ho, že som nejakých 6 rokov nechytal vôbec, takže to bude dlhý a náročný návrat, tak nech neočakáva žiadne zázraky. Následne mi zavolal Ernest o pár dní, že nech prídem na tréning, nech to skúsim, že by sa mu zišiel druhý brankár k Béčku. Absolvoval som pár tréningov, Ernest mi dal tú príležitosť sa rozchytať, sadol som si celkom aj s ostatnými hráčmi v kabíne a tak sme nejako dospeli k dohode, že vyskúšame sezónu, uvidíme ako nám to pôjde a že či vôbec u mňa nastane nejaký progres.
- Aký bol Tvoj návrat do brány po rokoch bez pravidelného tréningu? Aké boli tie najväčšie fyzické a mentálne prekážky, ktoré si musel prekonať, aby si sa dostal späť do tempa?
Úprimne, nebolo to jednoduché, celé tie roky som nijako nešportoval, necvičil. Aktívny som bol, keďže máme ešte staršieho brata ktorý beháva maratóny. Tak s ním som si raz za čas šiel zabehať počas môjho života v Žiline, ale to bolo tak všetko. Musel som sa znova naučiť hýbať, chytať loptu a hlavne znova sa naučiť váľať po zemi. Keďže to vyzeralo akoby sa na zem hádzalo nejaké vrece zemiakov.
Mojou najväčšou prekážkou bolo, aj stále je, sebavedomie. S tým som mal vždy problém. Je to niečo čo sa u mňa ťažko prekonáva, no vďaka Dominikovi a mojej priateľke to je omnoho jednoduchšie. Kabína mi taktiež dosť pomohla a chápali moju situáciu, snažili sa ma vždy podporiť a pomôcť. Fyzicky šlo len o to nabrať znova kondíciu, zlepšiť reakcie, techniku a znova to chytiť nejako do tých rúk. Čo sa postupne začalo celkom zlepšovať tými tréningami, ktoré som stihol mať ešte pred sezónou, počas letnej prípravy.
- Máš nejaké vyššie ambície hrať vyššiu ligu? Zahraničie?
Vyššiu ligu by som si rád vyskúšal, no ja tvrdím že som na niečo také úž starý a je neskoro. Takže budem veľmi rád keď si tú vyššiu ligu vybojujeme spolu s tímom a že si ju skúsim s nimi.
Mám prácu ktorú milujem, baví ma a napĺňa, takže u mňa nie je veľmi reálne, aby som teraz kvôli futbalu vzdal práce a odcestoval, aj keď bola by to iste zaujímavá príležitosť. No nikdy nehovor nikdy, uvidíme čo mi život ešte prinesie.
- Tvoja druhá sezóna v Pezinku…teraz si už kmeňovým hráčom PŠC Pezinok…Ako vnímaš svoju prvú sezónu v bránke? Bojovalo sa o postup do 5.ligy…nebol si nervózny?
Myslím, že moja prvá sezóna bola trochu kostrbatá, v jesennej časti som sa postupne rozchytával. Odchytal som zopár zápasov, nabral po rokoch znova zápasovú prax a na jar to už bolo omnoho lepšie. Bol som si istejší, mal väčšie sebavedomie a chcel som byť už výraznejšou oporou pre tím.
Spolu s chalanmi sme si to veľmi dobre rozbehli na jar, čo nám až prinieslo príležitosť si zabojovať o postup do 5. ligy. Bol som z toho veľmi nadšený, mohol som prvýkrát v živote zažiť postup. Všetko to, ale pre mňa zrazu skončilo v 21. kole, kedy sme hrali doma s Častou. Zhruba v 30. minúte som vybiehal z brány pre loptu, kde som sa skĺzol pod nohy útočníka, aby som loptu vzal do rukavíc a zabránil mu dať gól, no on mi nakopol ruku keďže som bol pri lopte skôr ako on. To som ešte netušil, že čo z toho bude. Prebehlo nejaké ošetrenie, zafixoval som si palec, ktorý sa mi veľmi triasol a bolel ma, no nechcel som tím oslabiť, nakoľko sme nemali žiadneho náhradného brankára, musel by ísť niekto z poľa. Zápas som dochytal s bolesťami, ale zvládli sme to, vyhrali sme 5:0 a 3 body boli doma. Hneď po zápase som šiel na pohotovosť, tam mi urobili röntgen, zistili že mám na troch miestach zlomený palec a tak sa pre mňa sezóna skončila. Zlomeniny boli na poslednom článku na palci, takže nebola nevyhnutná celá sádra ani operácia, napravili mi kosť, dali mi takú železnú dlahu a to bolo všetko. Tak som mal nejaké ambície, že keď to pôjde dobre, mohol by som byť už pripravený na posledné 2 zápasy v sezóne. Celé to smerovalo k tomu že v poslednom zápase sa rozhodne o tom kto postúpi. Osud to zariadil tak, že náš najdôležitejší zápas v sezóne sa odohrával za prítomnosti kamier a na úrovni prvoligového zápasu v Niké lige. Veľmi som sa tešil na ten zápas, bolo to pre mňa niečo úplne nové, celá ta senzácia a eufória okolo toho zápasu, televízia, média, VAR, to množstvo ľudí, no proste to bolo niečo čo som vždy chcel zažiť. Do zápasu som nakoniec nezasiahol, keďže som niekoľko týždňov netrénoval a bez tréningov sa proste hrať futbal nedá, hlavne nie, keď ide ešte aj o postup. Zápas nedopadol podľa našich predstáv, prehrali sme, nepostúpili a tak sa senzácia pre nás nekonala.
- Čo hovoríš na teraz rozbehnutú sezónu? Ako sa Tebe a tímu darí?
Túto sezónu máme zatiaľ veľmi dobre rozohranú, sme prví v tabuľke, ešte sme neprehrali a verím že nám to takto pôjde ďalej aj po zvyšok sezóny. Aby sme nekompromisne túto sezónu vyhrali a konečne sa tešili z postupu. Máme najmenej inkasovaných gólov v lige, takže som šťastný a viem, že sme mohli dať omnoho viac ako sme dali, takže je ešte na čom pracovať a mám aj ja čo zlepšovať, aby sme už ďalšie nedostávali. 
- Ako vieš skĺbiť Tvoju prácu s tréningami? Koľko x týždenne máš tréning? Máš aj špeciálne brankárske tréningy?
Nakoľko mám prácu, ktorá nie je len od 8-mej rána do 17-tej večera, ale bežne som niekedy aj po 20-tej v práci, tak to je veľmi náročné pre mňa, keďže žijem v Bratislave a ešte mi treba dochádzať. No, aj tak sa snažím byť vždy aspoň na 2 tréningoch týždenne. Veľakrát už to bolo aj tak, že som skončil v práci, šiel na tréning a po tréningu som šiel znova do práce, aby som si dokončil veci, ktoré som potreboval mať na ďalší deň pripravené.
Je skvelé, že sa u nás v klube (už to tak môžem povedať, od tejto sezóny som už hráč PŠC Pezinok 🙂 ) robia aj brankárske tréningy. Vždy, keď je možnosť, tak sa snažím byť na nich a zlepšovať sa, Miroslav Kaňuk odvádza skvelú prácu s brankármi a jeho tréningy ma dosť bavia. No, pre moje pracovné vyťaženie ich neabsolvujem toľko, koľko by som chcel a potreboval.
- Okrem práce a futbalu, máš nejaké koníčky kedy si oddýchneš?
Moja práca mi zaberá veľmi veľa času, takže toho oddychu nemám veľa. Keď už je nejaký voľný čas, tak sa ho snažím venovať priateľke, že si pozrieme spolu film, ideme sa niekam spolu najesť, prejsť sa niekam alebo si zahrám nejaké počítačové hry s mojimi kamarátmi. To je ten čas pre mňa kedy naozaj vypnem.
- Trénerská cesta Ťa neláka? Učiť mladších to čo si sa naučil Ty?
Úprimne asi ani nie, nemyslím si že práve ja som niekto, kto by mal čo poskytnúť mladším. Nemám toľko skúseností a ani neviem či by som dokázal ich niečo naučiť. Na toto mám skvelých kamarátov brankárov, ktorí pracujú s mládežou a ide im to skvele. Radšej to prenechám skúsenejším, ktorí majú čo odovzdať mladším. Ja sám sa mám ešte čo učiť. Možno keď zavesím kopačky aj rukavice na klinec, tak by som to asi vyskúšal, no teraz určite ešte nie.
- Čo by si odkázal mladým brankárom, ktorý začali neskôr s chytaním. Alebo nejaký odkaz šatni?
Aby si verili, byť dobrým brankárom je najmä o hlave, mať správne nastavenú myseľ, sústrediť sa na to čo sa deje pred vami a nebáť sa ísť do toho. Samozrejme, že postava a výška je veľká výhoda, no v dnešnom modernom futbale je to už aj o nohách u brankárov. Preto aj, keď je nejaký brankár nižší, netreba si z toho robiť ťažkú hlavu. Nájdi inú svoju výhodu, zapracuj na rýchlych a presných nohách, na správnom čítaní hry, rýchlom rozhodovaní, správnom postavení a zrazu chýbajúcu výšku vykompenzuješ inde.
Foto: archív PŠC Pezinok, archív EvVa, archív Pivovarský R.+ Martin Matula
Partneri klubu
Odporúčame
