Futbalista telom aj dušou: Janko o kariére, Pezinku a zranení
Futbal je pre neho vášňou a miestom pre relax už 32 rokov.
Predstavujeme Vám Janka, skúseného futbalistu, ktorý prešiel mládežníckymi kategóriami Slovana a Interu, okúsil rakúske ligy a momentálne je kľúčovým hráčom PŠC Pezinok „B“ tímu a trénerom mládeže U9A. V tomto rozhovore sa dozviete, ako sa stal hráčom Pezinka, ako sa vyrovnáva so zranením Achillovej šľachy, prečo je pre neho ťažšie trénovať deti ako hrať zápasy, a aké sú najväčšie rozdiely v motivácii mladých futbalistov dnes a kedysi.
Ahoj Janko, predstav sa nám trošku prosím.
Mám 39 rokov, mám skvelú manželku, 2 zdravé deti a som futbalista telom aj dušou. Prakticky od detstva. Je to jediný šport, ktorý robím aktívne, bez prestávky. Popri rodine mám vždy futbal na popredných priečkach záujmu. Aj takto tesne pred 40tkou je futbal pre mňa miesto, kde chodím vypnúť hlavu a prichádzam na iné myšlienky.
1. Kde si začal s futbalom? Koľko rokov už hrávaš futbal?
S futbalom som začal ako cca 7 ročný, začalo to v dedinke na Záhorí – Gajary. Keď som mal 10 rokov, presťahovali sme sa do Bratislavy. Dodnes si pamätám, že ma ako prvé veľmi zaujímalo, kde vlastne budem ďalej hrávať futbal. Prakticky hneď na prvom školskom turnaji si ma všimol pán, ktorý mi po turnaji dal lístok s číslom a menom, ktorý som mal odovzdať doma 😊. Nakoniec sa ukázalo, že to bol nejaký skaut zo Slovana. A tak som prakticky hneď začal hrávať za Slovan. Futbal hrám bez výraznejšej prestávky 32 rokov.
2. Kde si hrával v mužských kategóriách? Aké ligy si okúsil? Okúsil si aj zahraničie?
Po roku v Slovane som sa presunul do Interu Bratislava, kde som prešiel všetkými kategóriami až k mužskej. Nakoľko som sa do A tímu Interu neprebojoval ani po cca 2 rokoch, tak som sa potreboval rozhodnúť ako ďalej, keďže som študoval aj na VŠ. Nakoniec som dal prednosť štúdiu a odišiel hrať do treťoligovej Stupavy. Za celú mužskú „kariéru“ som prešiel týmito mužstvami – FK Tatran Stupava, SDM Domino, OŠK Slovenský Grob (SVK), Ollersdorf, Unterwaltersdorf a Stotzing (AT). Všetky mužstvá, v ktorých som hral v Slovenskej lige boli na úrovni 3 – 5 najvyššej súťaže. Do Rakúska som odišiel ako 26 ročný, bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, nevedel som reč, ale celkom rýchlo som sa naučil aspoň základy, potrebné k futbalu 😊. Úroveň bola síce nižšia, ale mňa futbal stále bavil, je jedno na akej úrovni som zrovna bol, užíval som si čas strávený na ihrisku.
3. V klube si už od roku 2020 a si považovaný za jedného z kľúčových hráčov „B“ tímu. Ako si sa stal hráčom PŠC Pezinok?
Áno, v klube som od roku 2020. Keď prišiel k nám Covid-19, tak ma oslovil môj bývalý spoluhráč z Interu – Boris Hujbert, že v Pezinku zakladajú B tím a či si nechcem ešte zahrať a mladým odovzdať nejaké skúsenosti, nakoľko prakticky všetci chalani mali okolo 18 až 20 rokov. Keďže som pre Covid prišiel o miesto v Rakúskom Stotzingu a zároveň sa mi narodila dcéra, tak som bez váhania prijal ponuku. Kľúčovým hráčom som sa stal pravdepodobne kvôli veku a skúsenostiam 😊.
4. Máš momentálne dlhšiu pauzu od tréningov a zápasov pre Tvoje zranenie achillovej šľachy počas zápasu…ako zvládaš rekonvalescenciu? Čo pre Teba znamená byť súčasťou PŠC Pezinok aj v takejto chvíli?
Tak zranenie ma samozrejme mrzí, ale prakticky celý život sa mi ťažké zranenia vyhýbali, ono to raz asi muselo prísť vzhľadom k veku a aj tréningovej záťaži. Regenerácia vzhľadom na životný štýl – 2 deti, dom, trénovanie mládeže je prakticky nemožná, resp. náročná. Aktuálne sa mám už lepšie, nemám na nohe žiadnu ortézu a chodím po vlastných cca mesiac od tohto nepríjemného zranenia. Uvidíme ako to celé pôjde, ale verím, že začiatkom roka by som sa mohol k chalanom zapojiť do tréningového procesu. Súčasťou tímu som samozrejme rád, prakticky od založenia B tímu hráme vždy o špicu tabuľky, čo ma teší, veď aj dnes sme na 1. mieste v tabuľke 6. ligy. Trošku chalanov podpichujem, že to vďaka mne, lebo tam nie som 😊.
5. Ako sa ti darilo skĺbiť rolu hráča za „B“ tím a zároveň trénera mládeže v PŠC Pezinok? Ktorá z týchto rolí bola pre teba náročnejšia a prečo?
S týmto prakticky od začiatku nemám žiadny problém, nakoľko som si to vždy nastavil priority, čo sa futbalu týka. Pre mňa je futbal každodennou záležitosťou. Fyzicky náročnejšie je určite hranie za B tím, ale psychicky to je určite náročnejšie u detí, nakoľko chcem, aby sa zlepšovali a vyhrávali zápasy. Veľmi ma teší, že vidím v nich ten zápal pre futbal, ktorý som mal aj ja, keď som bol dieťa. Veľa chlapcov ostáva ešte po tréningu, aby si ešte zakopali s kamošmi, pokiaľ to počasie dovoľuje.
6. Mládežnícky futbal je dynamický, zvlášť pri najmenších deťoch v kategórii U9A. Ako pristupuješ k trénovaniu takto malých futbalistov? Čo považuješ za najdôležitejšie?
Trénovanie ma aktuálne napĺňa, keďže mám od svojho futbalu pauzu, takže mám viacej času venovať sa príprave tréningov, čo ma teší. Prístup mám otcovský, možno prísnejší, keďže som otec a trénujem zároveň aj svojho syna, ale viem byť aj kamarát samozrejme. Za mňa je dôležité vypestovať si vzťah k športu ako takému a zároveň učím chlapcov mať rešpekt voči trénerovi a aj svojim spoluhráčom. Určite chcem, aby sa chlapci na tréningy tešili tak, ako sa som sa voľakedy tešil ja.
7. Tvoj materský klub je Inter Bratislava. Ako vnímaš rozdiel medzi pôsobením v klube s veľkou históriou, akým je Inter, a v lokálnom klube ako PŠC Pezinok?
Tak svojim spôsobom sa to nedá úplne porovnať, nakoľko Inter bol v tých časoch prvoligový, mal extrémne veľkú základňu mládeže, vychovával budúcich reprezentantov. Zázemie bolo taktiež veľmi veľké, nakoľko sme mali k dispozícii cca 4 ihriská a 1 umelú trávu, takže tréningový proces prebiehal v klube prakticky nepretržite. Klub v Pezinku patrí medzi najväčšie v okrese, takže určite si nemôžem sťažovať, avšak porovnať to úplne neviem.
8. Ak by si mal porovnať prístup a motiváciu mladých hráčov v Pezinku s tými, akí ste boli Vy v mládeži, čo by si povedal, že sa zmenilo?
Z môjho pohľadu sa zmenilo prakticky všetko, ja som mal tréningy denne, bolo to pre mňa prirodzené, nikto sa ma nemusel pýtať, či idem alebo nejdem. Ak som neprišiel jeden alebo dva dni po sebe, bez toho aby o tom tréner vedel, alebo by sa mi nechcelo, prakticky som nemusel už chodiť, lebo bolo z čoho vyberať a na moje miesto čakali ďaľší. Dnes sa doba zmenila v tom, že už nie je taký záujem, nie je taký zápal ako sme mali my ako deti. Dnes sú samozrejme aj iné možnosti ako tráviť voľný čas, pre mňa však bolo samozrejmé byť buď na tréningu alebo hrať s kamošmi futbal na „školáku“.
9. Na záver, čo by si odkázal všetkým mladým futbalistom v klube, ktorým sa venuješ, ale aj tým starším, s ktorými si hrával – hráš? Alebo ak je zranenie máš nejaké povzbudenie pre seba či iných?
Venovať sa športu, aby ich to hlavne bavilo, mali záujem sa zlepšovať, počúvali trénerov 😊. Ja hovorím svojim chlapcom v U9, že každým dotykom s loptou, každým tréningom, strelou sa zlepšujú, je to len na nich ako k tomu pristúpia. To isté platí aj v iných kategóriách, koľko sa tomu venujeme, toľko nám to futbal vráti. Čo sa zranení týka, verím, že čas vylieči každé jedno, ja verím, že sa vrátim v plnej sile a dokončím rozrobenú robotu.
10. Janko, ktorí ľudia v Tvojom futbalovom živote Ti pomáhali a pomáhajú na tej ceste a komu by si sa chcel poďakovať?
V prvom rade sa chcem poďakovať mojej rodine, hlavne manželke, že to máme nastavene tak, že dokážem chodiť pravidelne na svoj futbal a zároveň sa venovať aj deťom. V druhom rade všetkým ľuďom v klube a mojim spoluhráčom, hlavne tým skôr narodeným, že mi dávajú silu hrať ďalej 😊
Držíme palce v rekonvalescencii, nech si rýchlo fit, opäť na ihrisku či už ako hráč alebo tréner mládeže.
Foto: archív PŠC Pezinok, archív EvVa
Partneri klubu
Odporúčame
