Rozhovor s trénerom Alexandrom Lukovicsom o Majstrovskej sezóne 2024/2025
Nie je veľa trénerov, ktorí by dokázali opustiť klub po majstrovskej sezóne. O to ťažšie je to, ak odchádzajú od partie chalanov, s ktorými strávili šesť rokov a doviedli ich k titulu. Tréner, ktorý pre Pezinok získal titul s kategóriou U15, sa s klubom lúči. Sadli sme si s ním, aby sme sa porozprávali nielen o triumfe v lige, ale aj o tom, čo ho viedlo k odchodu, a aké sú jeho plány do budúcnosti. Je to rozhovor plný emócií, úprimných priznaní a krásnych spomienok.
- Víťazstvo v U15 lige s U14 bolo bezpochyby veľkým úspechom. Aké boli Tvoje prvé pocity a myšlienky, keď si si uvedomil, že titul je Váš? Čo pre Teba osobne tento úspech znamená odstupom času?
Pre mňa osobne je to veľký úspech, úspech za ktorým stoja roky práce. Ja som si ani neuvedomoval, že sme v podstate 4 kolá pred koncom ligy mali vyhratú súťaž. Došlo mi to asi až pri odovzdávaní poháru. Vtedy som si povedal, že sme to dokázali. My sme v kabíne neriešili postavenie v tabuľke, riešili sme herný prejav. Snažil som chlapcom vštepovať tú víťaznú mentalitu počas celej sezóny a ona im v hlave rástla od zápasu k zápasu. Keby som to mal opísať jedným slovom, pre mňa osobne tento titul v kategórii U15 bol také zadosťučinenie. Je to dôkaz, že to robíme dobre. Som veľmi šťastný, že chlapci ukázali čo v nich je a že nato majú.
- Spomenieš si na najťažší moment, súpera alebo zápas v sezóne, ktorý mohol ohroziť majstrovské ambície? Ako si vtedy tím namotivoval?
Ambície samozrejme boli, ale my sme sa sústredili hlavne na seba. Celý čas som chlapcom zdôrazňoval, že najdôležitejší sú oni a ich nastavenie na zápas. Hovoril som im, že ak budú súdržní a budú plniť pokyny, ktoré som im zadal tak sa nebojím o výsledok. Tak to bolo počas celej súťaže. Áno boli zápasy, ktoré z našej strany neboli zvládnuté a to hlavne po psychickej stránke. No s odstupom času môžem tvrdiť, že vo väčšine zápasov sme futbalovo dominovali. Čo sa týka tej druhej časti otázky – motivácie, úprimne poviem, že chlapcov som motivovať nemusel. Každý jeden miluje futbal a tá motivácia z nich priam sršala. Vidieť ju bolo na každom tréningu alebo zápase. Samozrejme, niekedy prišlo z mojej strany aj k nejakému monológu, ale ako sa hovorí „taký je futbal“😊. Chalani na mne už aj videli kedy som spokojný a kedy nie, nakoľko sme boli spolu už 6 rokov.
- Čo alebo kto boli podľa Teba najväčším prekvapením sezóny? Napríklad, hráč, ktorý sa výrazne zlepšil, alebo taktika, ktorá fungovala lepšie, ako si očakával?
Nemôžem hovoriť o jednom hráčovi, je to o celom tíme. Ako som už povedal, s chlapcami sme boli spolu 6 rokov. Ja som vedel čo môžem očakávať od nich a oni zas to, čo mohli očakávať odo mňa. Mňa najviac prekvapilo, ako tí chalani berú ten futbal naozaj vážne, ako ho milujú a hlavne čo preň obetujú. Taktiež tí rodičia, ich podpora počas celej a to nie len tejto sezóny, bola naozaj silná. Evokovalo to vo mne pocit, že spolu tvoríme druhú rodinu. To je tá najlepšia taktika na dosiahnutie úspechov.
- Aká je Tvoja najkrajšia spomienka z Majstrovskej sezóny? Bol to konkrétny gól, oslava, alebo moment v šatni?
Neviem či mám jednu konkrétnu spomienku, bolo ich veľa. Keď sa už blížil koniec sezóny a ostávali len posledné 3 zápasy, chlapci a aj rodičia už vedeli, že sa budem lúčiť. Počas zápasu v Grinave proti Grobu, sme dali gól a všetci hráči dobehli za mnou a spolu sme sa tešili. Vtedy mi hovorili, ako mi za všetko ďakujú a ja som v tej chvíli nevedel udržať slzy. Pokračovalo to každý ďalší gól čo sme dali až do konca sezóny – vždy ho prišli osláviť so mnou. Pre mňa boli práve tieto momenty tie najkrajšie. Uvedomil som si, ako mi bude chýbať táto partia a vlastne ako mi bude chýbať toto všetko.
- Ako by si zhodnotil Tvoje pôsobenie v PŠC Pezinok? Ako dlho si bol v klube ako hráč resp. tréner? Aké sú Tvoje najlepšie spomienky na PŠC Pezinok? Ako sa Ti pracovalo s kolegami trénermi v klube?
Moje hráčske pôsobenie v klube nebolo veľmi dlhé. Trápil som sa so zraneniami, takže som za klub neodohral veľa. Práve za možnosť trénovať mojich chalanov môžem poďakovať Ernestovi Mészárosovi. Toto obdobie v Pezinku odštartovalo moju trénerskú kariéru a potiahli sme to krásnych 6 rokov. Spomienok je veľa, od prvého tréningu s kategóriou U9 až po majstrovský titul v kategórii U15. Absolvovali sme množstvo zahraničných turnajov a sústredení. Taktiež som pričuchol k trénovaniu mužskej kategórie ako asistent najprv s Ernestovým B tímom a neskôr pri A mužstve trénera Maroša Jakima. Práve s ním sme vyhrali Pohár BFZ a mnoho ďalších. Musím povedať, že toto pôsobenie v Pezinku hodnotím ako moje najlepšie rozhodnutie vo futbale. Stretol som tu nespočetne veľa dobrých ľudí, kolegov a kamarátov. Vždy sa s nimi pracovalo skvele a boli sme si nápomocní. Aj teraz si zavoláme, poradíme sa a sme v neustálom kontakte. Tieto vzťahy ostávajú aj naďalej, napriek môjmu odchodu z klubu.
- Čo Ťa viedlo k Tvojmu rozhodnutiu odísť z klubu a ako vnímaš tento krok vo svojej kariére trénera?
Toto rozhodnutie nebolo vôbec ľahké a nezrodilo sa zo dňa na deň. Už počas minulej sezóny som začal pôsobiť ako kondičný tréner v ŠK Slovan Bratislava WA. Súčasne som zastupoval rolu hlavného trénera kategórie U14 v Pezinku. Nehovoriac o tom, že moje hlavné zamestnanie je ako osobný tréner v individuálnom tréningovom centre. Skĺbiť časovo tieto funkcie bolo naozaj ťažké. Počas futbalovej sezóny som pociťoval, že ani jednému ani druhému klubu nedávam 100%. V týždni nebol deň, kedy by som mal voľno. Ráno osobné tréningy s klientami, popoludní futbalové tréningy, v sobotu zápas so Slovanom, v nedeľu s chlapcami z Pezinku. Samozrejme človek by chcel mať aj nejaký osobný život, no bohužiaľ na ten mi už žiaden čas neostával. Moja partnerka by Vám o tom vedela povedať asi viac, pretože ja som bol len jednom kolotoči a ani neviem ako prešiel celý rok. Na konci sezóny som opäť dostal ponuku zo Slovanu, tentokrát už aj ako asistent trénera a zároveň kondičný tréner, čo by vyžadovalo ešte viac času a príprav. Uvedomil som si, že už sa to nebude dať ďalej takto skĺbiť. Moje rozhodnutie trvalo naozaj dlho. Presvedčila ma nová výzva v podobe ženského futbalu, nakoľko ženský futbal na Slovensku ide hore. Tá práca je naozaj iná. Stále sa tu učím a stretávam s novými vecami. Mám tu taktiež výborných kolegov v realizačnom tíme od ktorých sa mám čo učiť a poberať nové vedomosti. Rozhodol som sa, že chcem túto novú výzvu absolvovať.
- Momentálne pracuješ ako hlavný tréner vo fitcentre ITC (Individual Training Center) Zároveň ako kondičný tréner a asistent trénera pre ženy Slovana Bratislava. Ako sa Ti darí skĺbiť tieto dve náročné pozície?
Áno, ako osobný tréner vo fitness centre pracujem už skoro 4 roky a vypracoval som sa na pozíciu jedného z hlavných trénerov. Môj pracovný čas si prispôsobujem podľa potrieb klientov a mojich ďalších pracovných povinností mimo fitka. Na Slovane trénujeme väčšinou večer alebo v popoludňajších hodinách, čo znamená že ja si svojich klientov odtrénujem dovtedy a následne sa presúvam na akadémiu Slovanu, kde máme tréning. Počas hlavného obdobia trénujeme na Slovane 4x do týždňa a soboty máme zápasy. Táto práca však na ihrisku nekončí, častokrát sa pristihnem večer ako sedím pri počítači a pripravujem si tréningové plány na celé týždne, premýšľam nad tým čo by sme mohli zmeniť alebo zlepšiť. Je to však práca, ktorá ma baví a robím ju s radosťou.
- Aké sú Tvoje dlhodobé ciele v trénerskej práci? Chcel by si sa v budúcnosti vrátiť k trénovaniu mládeže alebo sa sústrediť na seniorské tímy?
Každý máme nejaký cieľ, každý tréner by chcel trénovať najlepšie mužstvá alebo ženstvá a podobne. Ja som nastavený tak, že sa chcem neustále zlepšovať a krok po kroku sa niekam posúvať. Stále som len na začiatku. Snažím sa stále vzdelávať od mojich skúsenejších kolegov a získavať ďalšie skúsenosti. Nikto z nás nevie, kam nás osud zaveje. Čo viem je, že sa m
omentálne chcem sústrediť na prácu v Slovane. Želám si, aby nám dobre dopadla sezóna, aby boli hráčky zdravé a mohli podávať dobré výkony. Čo sa týka mňa osobne, tak chcem rozvíjať svoje schopnosti a naďalej sa vzdelávať, nakoľko proces učenia sa je celoživotný. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Určite, ale nezahadzujem ani jednu možnosť.
- Chcel by si niečo odkázať svojim chalanom (Majstrom U14), alebo ľuďom v klube či fanúšikom?
Samozrejme, chalanom prajem aby ich futbal sprevádzal počas celého života a aby tú radosť z hry mali stále rovnakú a robili radosť tak ako mne počas 6. rokov aj ostatným trénerom. Prajem všetkých ľuďom v klube, hráčom, trénerom, kolegom, fanúšikom, rodičom len to dobré, nech sa im darí a nech naďalej podporujú Pezinský futbal. Keď sa mňa niekto opýta “ako v Pezinku?“, tak stále odpoviem, že sme tu ako jedna veľká rodina a verím, že to aj tak ostane. Rád by som poďakoval vedeniu klubu za možnosť tu pôsobiť, tiež za to, že som mohol stretnúť skvelých ľudí na celý život a za mnoho skvelých zážitkov vedomostí a pod. Nebyť Pezinka, nie som tam kde som a nezačne môj trénerský život – takže ďakujem!
Ďakujeme Ti veľmi pekne za Tvoju veľmi dobre odvedenú prácu v našom klube. Držíme Ti palce v Tvojej kariére trénera.
Foto: Archív Alexander Lukovics
Partneri klubu
Odporúčame
